Vízia, zameranie a realita

Skutočným cieĺom farmárčenia nie je iba pestovanie potravín, ale aj kultivácia osobnosti.

Pracovať s pôdou, semienkami, rastlinami a ich plodmi nie je len o drine v správnom čase, ale aj o pocitoch počas nej. Vedomé konanie a vzájomné ovplyvňovanie prináša ťažko opísateľnú synergiu. Vyčítať, vygoogliť spôsob ako bicyklovať sa dá dnes hravo, ale až reálne odreniny vrátia do reality. Pri organickom pestovaní rastlín vstupuje do procesu viac faktorov, ako sa na prvý pohľad zdá. Tak ako v živote, vždy záleží od uhlu pohľadu a na očakávaniach. Tvrdiť, ze dôležitejšia je cesta ako cieľ znamená možno radosť v procese, ale veľmi neistú ekonomiku…                                                                                                                                                     Veľkoplošné “poľnohospodárstvo” z ekonomických dôvodov sklzlo do priemyselnej výroby repky olejky, pšenice, slnečnice a kukurice a dokola. Zem je utlačená, mŕtva, slúžiaca iba ako nosič koreňov a transport hnojív a navyse skutocny majitel sa k nej cez splet “zakonnych” zmluv nevie dostat. Videl som vedla cesty baliky slamy. Na prislusnom Obecnom urade ma informovali, ze co rok, to iny “obrabac”- hospodar sa naozaj nehodi…poda sluzi k ziskaniu dotacie a produkcie ( nie pestovania) trzneho materialu. Nevycitam, iba konstatujem, ze takto neexistuje ziadny rozumny stimul k starostlivosti o podu. Ta potrebuje minimalne pat rokov kym sa rozbehnu mikrobiologicke procesy ako zaklad zivej pody. Az z miliard ich odumrelych “telicok” sa tvoria mineraly, ktore su schopne rastliny absorbovat a modifikovat v organickej hmote, ktora chuti a je skutocne “bio”. Dlha a pracna cesta s neistymi vysledkami, ekonomicky vopred stratova-napriek tomu je pilierom buducnosti Lesnej zahrady. Spominane baliky slamy som ulozil  pomedzi hriadky zemiakov, cim udrzana vlhkost a zaroven potlacena burina. Na jesen rucne slamu (uhlik) rozhadzat po kruhu, prisypat zemou. Na jar postriekat mocovkou (dusik) a lokalne umele dychanie Zemi zacina